Farnosť Letanovce
Rímskokatolícky farský úrad Letanovce
Farnosť Letanovce
Letanovce - Arnutovce - Spišské Tomášovce
  • Živá voda - Milí bratia a sestry! Myslím, že nemusím hovoriť o tom, aká dôležitá je voda. Ale predsa, trošku si to pripomeňme v súvislosti s dnešným Božím slovom. Voda je životne dôležitá. Kde je voda, tam je život. My tu u nás nemáme nejaký problém s vodou, takže to tak normálne vnímame. Máme pitnej vody, koľko chceme. Ale nie všade to je tak. Teraz máme túto aktivitu: Tehlička pre Afriku. Peniaze, ktoré sa vyzbierajú, majú ísť na vybudovanie studní v oblasti Sudánu. Tam majú problém s pitnou vodou – veľký problém. Oni vedia, čo je to nedostatok pitnej vody. Oni vedia, čo to znamená, ísť po vodu možno aj niekoľko kilometrov alebo čakať, kým ju niekto odniekiaľ dovezie,... Bez vody sa nedá žiť. Bez vody niet života. Bez vody nerastú rastliny, niet plodov, niet ovocia,... Môžete sadiť, okopávať, plieť, hnojiť, ak Boh nedá dážď, nič z toho. Nech nám dnešná nedeľa pripomenie, aká vzácna je „obyčajná“ voda. A tiež si uvedomme, že nie nadarmo je tento príbeh o Samaritánke v Jánovom evanjeliu. Všimnite si vodu vo Sv. písme. Napríklad dnes sme v prvom čítaní počuli, ako Izraeliti boli na púšti smädní a ako im Boh dal vo du zo skaly. Ale zaujímavé sú aj vody potopy, v ktorých je utopené všetko zlé a rodí sa nový život. Náman, keď sa vykúpal v Jordáne, bol očistený od malomocenstva. A v Novom zákone je to tiež často voda: Ježiš bol pokrstený v rieke Jordán, Ježiš umýva učeníkom nohy. A samozrejme tento dnešný príbeh so Samaritánkou, kde Ježiš hovorí: „Kaby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: <Daj sa mi napiť.>, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Voda sama dáva život a Ježiš tú hovorí o „živej vode“. Tak to je voda dvojnásobne dávajúca život. To je voda dávajúca večný život. A ešte si pripomeňme jednu udalosť a to je udalosť, keď Ježiš zomrel na kríži. Vojak mu kopijou prebodol bok a čo sa stalo? Vyšla krv a voda.
  • Boh hľadá človeka – Všimnite si, ako začína dnešný evanjeliový príbeh: Ježiš prichádza do istého samaríjského mesta. Ježiš prichádza do cudziny. Samaritáni a Židia sa neschádzali, bola medzi nimi nenávisť. Ježiš ale prichádza k nim. Boh ide za človekom, hľadá človeka. Odkedy Boh hľadá človeka? Odvtedy, čo sa človek skrýva. A odkedy sa človek skrýva pred Bohom? Od pvrého hriechu. Spomeňte si na Adama a Evu. Zhrešili, tak sa skryli. A Boh ich hľadá. Zaujímavé nie? „Adam, kde si?“ Odvtedy dodnes sa Boh pýta hriešnika: „M., kde si?“ Lebo hriechom sa vzďaľujeme od Boha, strácame sa mu, strácame sa z jeho lásky. A spomeňte si na ďalší hriech – bratovraždu. Kain zabije Ábela a Boh sa pýta: „Kde je tvoj brat Ábel?“ A všimnite si príbeh márnotratného syn, ktorý utiekol z otcovho domu. Myslíte, že si otec nekládol otázku: „Kde len je ten môj syn? Čo robí? Ako sa mu darí? Nik mu neublížil?“ A keď sa márnotratný syn vracia domov, otec ho už čaká a beží mu naproti. Človek sa hriechom odvracia od Boha a Boh sa láskou obracia za človekom. „Boh nás miloval, keď sme boli ešte hriešni.“ „Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.“ Boh vo svojej láske nemôže na nás zabudnúť. On miluje. A čím väčší hriešnik, tým väčšia Božia láska. Boh nikým nepohŕda, nikým neopovrhuje. A akú radosť má Boh, keď sa niekto obráti a ide k nemu. Ako ten milosrdný otec, keď sa vrátil márnotratný syn. Teda nemyslime si, že to my sme dobrí, že my hľadáme Boha, že to my sa modlíme. V skutočnosti, to Boh je prvý. To on nás povolal. On nás miloval, keď sme boli ešte hriešni. Všimnite si, ako Ježiš ide za hriešnikmi: Zachej, Matúš, Mária Magdaléna, lotor na kríži,... Samaritánka. Bola to žena, k tmou cudzinka a ešte taká hriešnica. A Ježiš si práve ju počkal pri studni. Ona prišla po vodu, ale on ju už čakal. Ty sa ideš modliť, ale on ťa už čaká.
  • „Žíznim.“ – Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Ona šla po vodu napoludnia, keď tam bolo najmenej ľudí, resp. Keď tam nik nechodil, aby nikoho nestretla. Asi sa tiež dosť skrývala pred ľuďmi. Možno preto, čo porobila. A tu vidí už zďaleka, že tu sedí muž. A k tomu Žid. Iste si myslela, že sa nebude s ňou baviť, zrejme to ani neriešila. Skôr čakala, že sa obráti k nej chrbtom. A tu sa Ježiš na ňu pozrie s veľkou láskou a poprosí ju: „Daj sa mi napiť!“ Viete, aký to bol prevrat? Keby tam sedel dajaký Žid, tak by sa s ňou vôbec nebavil, prípadne by ju opľul. Keby tam bol aj dajaký apoštol, tak by sa asi otočil chrbtom. Ale Ježiš? Ten vždy koná ináč, než čakáme. Boh vždy koná ináč. Je plný prekvapení. Preto je život s ním veľkým dobrodružstvom. Teda Ježiš jej predloží prosbu: „Daj sa mi napiť!“ On je smädný. A ju prosí, aby uhasila jeho smäd. Pozor na túto jednoduchú vetu. Ona sa ešte raz v Ježišovom živote zopakuje v inej podobe. Kde a kedy? Na kríži na Veľký piatok. Vtedy Ježiš povie: „Žíznim.“ Je tu vyjadrený smäd. Ale čo je to za smäd. Keď Ježišovi dali piť vodu s octom, nenapil sa. Prečo? Veď bol smädný. Alebo, žeby bol ináč smädný? Presne. Ježiš, bol smädný po nás, po našej spáse. Bol smädný po našom smäde.

     Svätý Augustín hovorí: „Boh má smäd po tom, aby mse boli smädní po ňom.Ježiš na kríži zvolal: Žíznim. No nedali mu počom žíznil. Žíznil po nich, a oni mu dali ocot.“ Sv. Terézia z Lisieux hovorí: „Ježišovo slovo, „žíznim“ zapálilo vo mne silnú a dosiaľ nepoznanú horlivosť... Chcela som utíšiť smäd svojho Milovaného a cítila som, že ma celkom zachvátil ten istý jeho smäd po dušiach... Zdalo sa mi, že počujem Ježiša hovoriť ku mne, ako k Samaritánke: „Daj sa mi napiť!“ Čím väčšmi som mu dávala piť, tým väčšmi rástol smäd mojej duše.“ A napokon blahoslavená Matka Tereza. Ona videla žobráka, ktorý natŕčal ruku a hovoril: „Žíznim.“ A ona videla, že je to Ježiš. Tu ju Ježiš oslovil. A odvtedy bola navždy pod jeho krížom a hasila jeho smäd. Počúvajme jej slová: „Ako pristupovať k Ježišovmu smädu? Je len jedno tajomstvo – čím bližšie prídete k ježišovi, tým lepšie spoznáte jeho smäd. „Kajajte sa a verte,“ vraví nám Ježiš. Za čo sa máme kajať? Za ľahostajnosť, za tvrdosť nášho srdca. A v čo máme veriť? Že Ježiš aj teraz žízni vo Vašich srdciach a v srdciach chudobných – pozná Vaše slabosti, túži jedine po Vašej láske, chce len to, aby vás mohol milovať“

  •      Pozerajme často do zrkadla - Máme už takmer polovicu pôstneho obdobia za sebou, tak si polož priamu otázku: Nakoľko som sa v tieto dni obrátil a priblížil k Bohu? Alebo: Čo sa zmenilo v mojom živote? Len nech odpoveďou nie je zas to staré známe: „Nič.“

     Chcem Vám tu podať jeden jednoduchý návod na dobré prežívanie pôstu: Často a radi sa pozerajme do zrkadla. A teraz si myslíš: Čo to ten kaplán blbne?! Načo sa mám pozerať do zrkadla?! Viete, ja nemám na mysli obyčajné zrkadlo. Myslím na zrkadlo, ktoré odráža Božiu lásku. Už ste sa doň občas zahľadeli? Volá sa KRÍŽ. Áno, kríž je zrkadlom Božej lásky. Ak chceš poznať Božiu lásku, ak chceš poznať mieru Božej lásky, často a rád pozeraj na kríž. Keď to budeš robiť – naozaj často a rád – objavíš niečo tak krásne a vzácne, čo sa nedá slovami opísať. „Na kríži pribitá, potupená, je tvoja láska...“ „Klince nedŕžali na kríži ťa viem, iba z veľkej lásky ku mne si tam šiel.“

     Vlatne, my nepozeráme na zrkadlo, ale do zrkadla. A tak nepozeraj na kríž, ale pozeraj do kríža. Vieš, čo tým chcem povedať? Pozeraj na kríž tak, že vstúpiš do jeho vnútra, do hĺbky tajomstva Božej lásky, ktorú v sebe nesie. V tomto období si rád len tak sadnem v kostole a hľadím na kríž, hoci som dosť lenivý a často sa mi nechce. Kiežby som mal viac túžby a lásky, aby som to robil častejšie a horlivejšie.

     Všetkých nás povzbudzujem, aby sme využili tento jednoduchý návod na prežívanie pôstu. Nič veľké, len sa často a rád zahľadieť „do kríža“, ktorý je zrkadlom Božej lásky.

     Záver – Modlitba: Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo ako vyschnutá, pustá zem bez vody.“ (Ž 63,2)

„Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?“ (Ž 42, 3)