Farnosť Letanovce
Rímskokatolícky farský úrad Letanovce
Farnosť Letanovce
Letanovce - Arnutovce - Spišské Tomášovce

Duchovná obnova pre učiteľov – Cirkevná škola v DK

Úvod – Milí učitelia a učiteľky, milí zamestnanci miestnej cirkevnej školy. Volám sa Marián Sivoň a som momentálne kaplánom v Kňažej. Predtým som pôsobil štyri roky ako kaplán v Podolínci a dva roky ako správca farnosti v Lomničke. V podstate som 6 rokov pôsobil v Lomničke ako správca. Lomnička je dnes už rómska obec (v minulosti nemecká), ktorá má cca 2500 Rómov. Základnú školu navštevuje cca 700 žiakov. Funguje v dvojzmennej prevádzke. Takže si to asi viete predstaviť. A vlastne asi ani nie. To len tak pre zaujímavosť, lebo Vás ako učiteľov by to mohlo zaujímať.

KE + DI: Chcel by som sa dnes spolu s vami zamyslieť nad posudzovaním, ohováraním a osočovaním. Možno nie moc vďačná téma, ale potrebné je o nej hovoriť. Mám totiž pocit, že sa to dnes berie na ľahkú váhu. Najskôr by sme si mohli prečítať dva príbehy so Sv. písma.

-          Lk 19, 1-10

-          Lk 7, 36 – 50

1) Naše škatuľky  

   Keď čítam tieto príbehy, ale aj mnohé iné okolo Ježiša, hneď mi to akosi evokuje Bambuľku. Iste si pamätáte tento detská seriál, ktorý dávala slovenská televízia asi tak pred ... dvadsiatimi rokmi. Dedovi Jozefovi prišla veľká krabica. Keď ju otvoril, vyskočilo z nej dievčatko, Bambuľka. Viete, keď ľudí posudzujeme dávame ich do takejto škatule. My si ľudí škatuľkujeme: „Ten je taký. Tamten je taký. Ten ...“ Máme isté škatuľky, do ktorých si ľudí vkladáme. Podľa systému, v ktorom žijeme. Všimnite si, že aj za čias Ježiša sa to robilo. Všimnime si napríklad postavu Zacheja. Všetci o ňom vedeli: „Tento je mýtnik, zlodej, chlípnik, čo si užíva za naše peniaze.“ Jednoducho zlodej a chlípnik prvého stupňa. Takú škatuľku pre neho mali aj s pečiatkou. Tú škatuľu poriadne zatvorili. On je taký a basta. Alebo si všimnime tú ženu, čo prišla k Ježišovi. Aj na ňu mali škatuľu: „To je tá žena, smilnica, verejná hriešnica.“ Dali ju do takej krabice a na ňu pečiatka: „Verejná smilnica – ľahká žena“. Nerobíme to často krát aj my tak? Keď niekto urobí niečo zlé, tak si ho dáme do takej škatule: smilník, zlodej, fajnovka, klebetnica, ... Keď niekeho posudzujeme, vkladáme ho do takej svojej škatuľky a keď ho dosúdime, vyriekneme nad ním súd – hoci len v duchu – vtedy ho v nej uzavrieme. A on je väzňom nášho pohľadu na neho. Čo sa potom deje? Ten človek sa nemôže zmeniť. My mu to nedovolíme. Možno by sa ten zlodej chcel zmeniť, ale my sme ho už odsúdili a odpísali. Možno by sa tá ľahká žena chcela zmeniť, ale my sme ju už odsúdili a odpísali. Možno by sa tá moja kolegyňa aj chcela zmeniť, ale ja som ju už odpísala.

2) Ježiš neškatuľkoval

     Ako to robil Ježiš? Všimnite si, že Ježiš neškatuľkoval. On naopak otváral tie škatuľky, do ktorých boli ľudia pozatváraní. „Zachej, poď dole, lebo dnes chcem jesť v tvojom dome.“ Tu Ježiš otvoril škatuľu. A všetci také oči a pohoršení: „Čože?! U takého hriešnika?! Pane, čo nevieš, kto to je? Veď to je zlodej, klamár a podvodník prvého stupňa?!“ Nevedel Ježiš, kto je Zachej? Vedel to lepšie, než ktokoľvek z nich. Lebo on mu videl do srdca. Môžeme povedať, že Ježiš ho prekukol. Ostatní videl iba zvonku. Alebo si všimnime tú ženu, čo s plačom prišla a slzami mu máčala nohy a utierala svojimi vlasmi. Čo si oni mysleli? „Keby tento bol prorokom vedel by, kto je táto žena, čo sa ho dotýka.“ A nevedel to Ježiš? Vedel. Poznal jej život i jej doráňané srdce. Pre nich to bola len ľahká žena. Pre Ježiša kajúca hriešnica. Ale oni sa mýlili, lebo ona už nebola ľahkou ženou, ale ženou, čo koná pokánie a obrátila sa k Bohu. Teda oni nemali pravdu. Ježiš vždy nakukne do tej škatuľky, otvorí ju a nájde v nej svetlé miesto. Tak pustí človeka von k slobode.

3) Prečo nesúdiť?

     Lebo nevidíme do srdca človeka a lebo sa vždy v súdoch mýlime. My nevidíme do srdca, my hodnotíme len vonkajšie konanie človeka. Ale nepoznáme jeho minulosť. My neviem, čo všetko prežil, čo všetko za tým je. My nevidíme, čo prežíva vo svojom vnútri, nepoznáme jeho zápasy. A preto sa vždy mýlime. Tak ako sa mýlili farizeji, keď hovorili, že je to hriešnik na farizeja, pritom on už bol kajúcnik a takisto, ako hovorili v duchu o žene, že je verejná hriešnica, pritom už bola verejnou kajúcnicou. Boh hľadí na srdce. Všimnite si, Ježiš vedel, ako ona miluje. My sme možno dobrí a nič zlé nerobíme, ale koľko je v nás lásky? Jej sa veľa odpúšťa, lebo veľmi miluje. Život je kniha. My vidíme len jednu stranu. Boh pozná celý jej obsah a aj to, čo je skryté za riadkami. Sv. Ján Mária Vianney hovoril, že raz dostal dva listy v jeden deň. V jednom liste ho veľmi chválili, v druhom hroezne kritizovali, že aký je hlúpy, nevzdelaný a neschopný a že je pyšný a pod. On hovorí: Prvý by ma mohol viesť k veľkej pýche a namyslenosti. Druhý by ma mohol priviesť k zúfalstvu. Netreba však robiť rozruch ani okolo prvého ani okolo druhého. Dôležité je len to, čím sme v Božích očiach. Vidtíte, aké sú ľudské súdy? Jeden di myslí to, druhý to. Jeden povie tak a druhý tak. A mýlia sa obaja. Lebo pravdu má Boh. On vidí do najskrytejších hlbín ľudského srdca. „Nesúďte a nebudete súdení. Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“

4) Milujte ľudí takých, akí sú

     Raz mi jedno dievča hovorilo po jednom stretnutí na tému lásky: „Ja nenávidím svojho otca. On pije, príde domov, potom nadáva, háda sa s mamou, kričí,... A tak je to stále. Ako ho mám milovať? Keď sa zmení a bude sa správať, ako má, potom ho budem mať rada.“ Najskôr ma zaskočila, ale potom mi Duch Svätý vnukol: „Vidíš, robíš to presne naopak. Ty si už otca odpísala. Nemiluješ ho takého, aký je teraz. Čo myslíš, čo mu viac pomôže: To, že sa k nemu budeš správať pohŕdavo, že ho odpíšeš a budeš čakať kedy sa konečne zmení alebo to že sa budeš zo všetkých síl usilovať milovať ho teraz, takého, aký je, že sa budeš za neho modliť, že mu budeš preukazovať úctu a lásku, ktorú si možno nezaslúži, ale ktorú potrebuje?“ Ty chceš, aby sa otec zmenil, potom ho budeš milovať. Nemala by si ho milovať a dať mu šancu, aby sa zmenil? Matka Trerézia hovorí: „Na začiatku som si myslela, že mám ľudí meniť. Medzičasom som pochopila, že mám ľudí milovať a láska sama zmení, koho chce.“ Ktosi múdry povedal: „Milujte ľudí takých, akí sú. Nemilujte ich podľa ich zásluh, ale podľa ich potrieb. Čím viac to potrebujú, tým viac ich milujte.“

5) Ľudské reči

     Ešte by bolo dobré zastaviť sa pri našich rečiach. Koľko toho narozprávame počas jedného dňa? Koľko je to slov? Koľko zbytočných slov? Koľko zlých slov? Slovo dnes tak trochu stráca svoju silu, lebo sme ním presýtený: noviny, časopisy, knihy, internet, TV,... Všetky tieto média narávajú so slovom. A tak sa dnes slovo berie na ľahkú váhu. Lenže slovo je dôležité. Slovo môže byť prejavom lásky i nepriateľstva. Slovo môže zraňovať, ba dokonca zabíjať, ale aj liečiť a oživovať. Slovo je liekom i zbraňou. Záleží len na tom, aké srdce má človek, ktorý so slovom narába. Myslím, že vám vôbec nemusím hovoriť, aké dôležité je slovo v škole: pre učiteľov vo vzájomných vzťahoch, pre učiteľov vo vzťahu k žiakom, medzi žiakmi,...

Zlá reč

     Zlými rečami raňujem dušu iného človeka alebo ju dokonca aj zabíjam. Veľmi veľa zla sa narobí zlými rečami. Oni často krát vychádzajú zo zlých súdov srdca. Vtedy je jazyk ako meč, ktorý zraňuje a ľudské slovo ako jed, ktorý otrávi život. Niektorí poveida: „Veď nič také som nepovedal. To my len tak si porozrpávame.“ Had má jazyk rozdelený na dve strany. Nie nadarmo je v Biblii symblom zla, dibla – Otca lži. Aj diabol má dvojaký jazyk. Je to najväčší klamár. Klame ľudí od začiatku. Had keď uhryzne človeka, vypustí len pár kvapiek jedu, ale dokáže otráviť celé telo. Niekedy stačí skutočne len pár slov a dokážu veľi otráviť život. Príklad – Príbeh z modrého z neba – Žena chcela dokázať mužovi, že mu bola verná tak išla na detektor lži. Prečo? Kvôli ľudským rečiam.

Dobrá reč

     Kedy dobre rozprávame? Keď rozprávame: pekne, pravdivo a s láskou. To sú tri znaky dobrej reči. Ak chýba pekne, už to nie je dobrá reč. Ak chýba pravda, tiež to už nie je dobrá reč. Mnohí, keď sa povedajú, povedia: „Klamala som. Ale to len tak, viete, aby bolo dobre.“ Kde sa nehovorí pravda, tam si ľudia neveria a kde si ľudia neveria, tam sa ľudia hádajú. Čím viac klamstva, tým horší život. Videl som to v Lomničke. Tam sa veľmi veľa klamalo. No tam bol ťažký život. Nedalo sa veriť nikomu. Keď prišli na faru, už som bol tak nastavený obranne, aby som zachytil, či klamú. Samozrejme, že som môžeme zaradiť osočovanie, keď sa vymýšľajú chyby iných a rozširujú. Koľko je z toho zla. Ani nehovorme. A tiež je zlé, keď chýba láska. Mnohí povedia: „Veď ja neooháram, len pravdu hovorím.“ A čo je to ohováranie? Ohováranie je zbytočné a bez príčiny rozširovanie skutočných chýb a hriechov iného človeka. To ešte neznamená, že keď hovoríš pravdu, že už je všetko v poriadku. A lásku si kde nechal? Za dverami? Áno, máme hovoriť pravdu, ale s láskou. S láskou a pravdou máme hovoriť tomu, koho sa to týka i tomu, koho sa to priamo netýka. Pravda je ako liek. A liek je trpký. Preto ho treba vložiť do niečoho sladkého. Mama, keď dáva deťom liek, tak ho dá do medu alebo sladkého čaju, aby nebol taký trpký. Mnohí povedia: „Viete, ja som taký úprimný. Čo na srdci, to na jazyku.“ A láska je kde? Vtedy rozprávame dobre, keď hovoríme: pekne, pravdivo a s láskou.

Záver: Jožko Krišanda – Pár myšlienok na spomalenie posudzovania a modlitba